O tomto nezmieriteľnom postoji slobodomurárstva sú svedectvá aj z jeho radov. Napr. plán Alty Vendity (Hlavného trhu), vtedajšieho jeho vedenia v Taliansku a možno aj v celej Európe z r. 1818 (resp. z r. 1819) obsahoval: „Na nás je, aby sme pokiaľ možno čo najviac rozšírili nenávisť... proti cirkvi... Náš konečný cieľ je cieľom Voltaira a Francúzskej revolúcie - definitívne zničenie katolicizmu, a dokonca aj kresťanskej idey. Práca, na ktorú sme sa podujali, nie je práca na jeden deň, ani na mesiac, ani na rok. Môže trvať mnoho rokov, možno storočie...“3 V r. 1857 lóže Belgicka vyhlásili: „Slobodomurárstvo úplne zničí kresťanstvo... aj keby bolo treba použiť násilie.“4 V r. 18615 alebo v r. 18626 slobodomurár Petrucelli v talianskom parlamente vyhlásil: „Žulovou základňou našej politiky sa má stať vojna proti katolicizmu všetkými spôsobmi, vo všetkých častiach sveta, na celej zemeguli.“ V r. 1872 slobodomurári Holandska vyhlásili: „Naším večným... nepriateľom - je Katolícka cirkev.“ V r. 1879 sa slobodomurársky kongres vo Francúzsku uzniesol: „Odkresťančovať všetkými možnými spôsobmi a predovšetkým zničiť katolicizmus.“7 V r. 1892 bolo zverejnené stanovisko Veľkého východu Talianska, že jeho vojnu s pápežstvom s nadšením sleduje slobodomurárstvo celého sveta, najmä v jeho strediskách v Paríži, v Londýne, v Madride, v Kalkate, vo Washingtone.8 V r. 1902 vo Francúzsku slobodomurársky časopis L`Acacia uviedol: „Slobodomurárstvo je proticirkev, je antikatolicizmus.“9 V r. 1929 konvent Veľkého východu Francúzska konštatoval: „Získavame priestor na úkor vplyvu cirkvi a na úkor všetkých cirkevných vplyvov. Či budú katolícke, pravoslávne, moslimské, protestantské alebo židovské, predstavujú iba prekážku, ktorú treba zničiť...“10 V r. 1948 významný predstaviteľ slobodomurárstva v Taliansku, Hugo Lenzi, vyhlásil: „Medzi slobodomurárstvom a klerikálnou sektou sa bude viesť nezmieriteľný boj, až pokiaľ sa nedosiahne plná laicizácia štátu... čo umožní zničiť cirkev a všetko zjavené náboženstvo.“ V r. 1950 sa slobodomurársky kongres v Buenos Aires uzniesol: „Slobodomurárstvo v Latinskej Amerike bude všetkými možnými spôsobmi stáť proti klerikálnej propagande... Slobodomurárstvo bude podporovať len také politické strany, ktoré prijmú slobodomurárske myšlienky a zaviažu sa hlasovať za oddelenie cirkvi od štátu, za vyhnanie všetkých reholí, za nenáboženské školy, za rozvody, za nenáboženské vyučovanie...“ V r. 1956 sa Veľká národná talianska slobodomurárska lóža uzniesla, že slobodomurári v Taliansku sú povinní zintenzívniť svoju činnosť za laicizáciu talianskeho štátu, za oddelenie cirkvi od štátu, vo veci civilného sobáša, rozvodov, za laicizáciu školstva a ochranu pred klérom. V tom istom roku sa zástupovia Sev. Ameriky, Francúzska, Belgicka, Brazílie, Peru, Venezuely, Ekvádora, Kuby, Mexika, Chile, Panamy, Nemecka, Fínska a iných krajín v Havane zúčastnili na VII. medzinárodnej konferencii Najvyššej rady škótskeho obradu slobodomurárstva. Uzniesli sa viesť najaktívnejšiu križiacku vojnu proti dogme, morálke a hierarchii katolíckej cirkvi.11 V r. 1962 na hlavnom konvente Veľkého východu Francúzska označil jeho veľmajster Jacques Mitterand slobodomurárstvo za proticirkev.12 V 90. rokoch
Nielen slobodomurárstvo odmieta Katolícku cirkev, ale aj Katolícka cirkev odmieta slobodomurárstvo. V rámci svojho učiteľského úradu sa tak vyjadrila asi 400krát.17
Po prvýkrát tak učinil v r. 1738 pápež Klement XII. v bule In eminenti, v ktorej slobodomurárske združenia zakázal podporovať akýmkoľvek spôsobom. Zdôvodnil to tým, že sú proti občianskym i cirkevným zákonom. Ak by tajné spolky nič zlého nerobili, nemali by taký veľký strach ukázať sa na dennom svetle. Ak katolíci nebudú postupovať podľa tejto encykliky, sú vylúčení z cirkvi. Z hriechu členstva v slobodomurárskych združeniach ich mohol rozhrešiť iba pápež. Tento zákaz zopakoval v r. 1751 pápež Benedikt XIV. v bule Providas. Podľa nej slobodomurárstvo šíri náboženskú ľahostajnosť. Tiež pápež Klement XIII. vydal niekoľko dokumentov o slobodomurárstve: v r. 1758 bulu A quo die, v r. 1759 bulu Ut primum a v r. 1766 encykliku Christianae republicae. Poukázal na to, že je smrteľným nepriateľom „oltáru i trónu“. Pápež Pius VI. v r. 1775 proti slobodomurárom vydal bulu Inscrutabile. Konštatoval, že títo ľudia skrývajú ničomnosť svojej doktríny v pôvabných slovách a krásnych formuláciách, aby zlákali a oklamali mnoho ľudí spomedzi slabých. Pápež Pius VII. v bule v r.
Pápež Lev XIII. v r. 1884 vydal encykliku Humanum genus, ktorá je jedným z najúplnejších dokumentov cirkvi týkajúcich sa slobodomurárstva. Konštatoval, že ľudstvo sa delí na dve časti: jedna sa pridŕža Boha a druhá diabla. Tí, ktorí sa držia diabla, vypovedali vojnu Bohu, Kristovi a jeho cirkvi. V tejto vojne je slobodomurárstvo mocným pomocníkom satanovho kráľovstva. Slobodomurárska sekta získala taký vplyv, že sa zdá, ako keby mala takmer všetku moc v štátoch. Sú rôzne sekty, pre ktoré je slobodomurárska sekta akýmsi ústredím. Tieto sekty majú tajnú povahu aj vtedy, keď konajú verejné schôdze a vydávajú verejné časopisy. Aj v tom prípade sa v nich mnoho tají: posledné plány, mená najvyšších predstavených, tajné schôdzky najzasvätenejších skupín, niektoré uznesenia a prostriedky k ich uskutočneniu. Slobodomurári sa musia zaviazať k bezpodmienečnému plneniu rozkazov svojich vodcov. V prípade neposlušnosti sa potrestajú aj smrťou a páchatelia často ostanú nepotrestaní. Ukrývanie sa v temnotách, znevoľnenie ľudí, získavanie ľudí pre hocijaký zločin, spojený s beztrestnosťou, je niečo neľudské. Hodnotenie slobodomurárstva a s ním spojených siekt sa týka jeho podstaty, no nie všetkých jeho členov, lebo tí nemajú účasť na hanebných činoch týchto tajných spoločností a nepoznajú ich konečný cieľ. No ani tí nie sú bez viny, keď vstúpili do takýchto spoločností. Ideovým základom týchto siekt je naturalizmus, podľa ktorého ľudská prirodzenosť a ľudský rozum majú byť učiteľom a zvrchovaným pánom vo všetkých veciach. Naturalisti sú proti Božiemu zjaveniu. Pretože to je plne obsiahnuté v Katolíckej cirkvi, proti nej sa obracia najväčší hnev a nápor protivníkov. Do svojich radov prijímajú i neobozretných katolíkov a príslušníkov iných náboženstiev, čo má viesť k zániku všetkých náboženstiev, hlavne katolíckeho. Svoje zásady chcú presadiť do morálneho správania jednotlivca i usporiadania spoločnosti. Výsledkom je úpadok mravov a rast zločinnosti. Hlavné zásady slobodomurárov sú tak výrazne proti rozumu a logike, že na svete nie je nič prevrátenejšie. Chcú zničiť cirkev, ktorú založil sám Boh a nanovo prinavrátiť pohanské mravy a usporiadanie. V týchto šialených a hanebných zámeroch sa dá spoznať nenávisť a pomstychtivosť satana proti Ježišovi Kristovi. Slobodomurárska sekta sa spája so zástupmi komunistov a socialistov, ktorých úmysly veľmi podporuje, s ktorými má viaceré spoločné zásady a ktorým preráža cestu. Je to ľstivý nepriateľ, ktorý národy a vládcov nachytal populárnymi frázami a lichotením. Slobodomurári najskôr osočili cirkev, že zvádza boj o moc s vládcami. Keď si takto zabezpečili moc, začali tvrdiť, že vinou cirkvi a kráľov je nesloboda a nedostatok. Vyvolali túžbu po zmene vzťahov, vyzbrojili ľud do vojny, ale očakávaný blahobyt nenastal. Naopak, ľud je ešte viac utláčaný vo svojich nedobrých podmienkach. Povinnosťou biskupov a iných hodnostárov je hľadať ochranné prostriedky pred týmto zlom. Predovšetkým majú strhnúť slobodomurárom masku a ukázať ich takými, akými v skutočnosti sú, poučiť ľudí o ohavnosti slobodomurárstva, jeho podvodoch a úskokoch. Nikto nesmie z nijakej príčiny vstúpiť do slobodomurárskej sekty, aj keby sa niektorým mohlo zdať, že slobodomurári zjavne nežiadajú nič v rozpore s katolíckou vierou. Cirkevní predstavení majú katolíkov poučovať vo viere, aby boli odolní voči rozmanitým bludom a pokušeniam k hriechom, podporovať tretiu františkánsku rehoľu. Takisto majú podporovať dobré združenia, ako napr. sv. Vincenta z Pauly, aby ľudia neboli lákaní do hriešnych združení. Pri výchove mládeže majú vystríhať pred týmito hriešnymi združeniami a vrúcne sa modliť.
V r. 1892 v Liste talianskym biskupom poukázal na nezlučiteľnosť kresťanstva a slobodomurárstva, na nezlučiteľnosť slov evanjelia s heslami revolúcie, Krista a Beliala, Božej cirkvi s cirkvou bez Boha. V r. 1894 v apoštolskej exhortácii Praeclara Gratulationis Publicae uviedol, že slobodomurárstvo útočí na kresťanstvo pod zámienkou obrany práv človeka. V r. 1902 v encyklike k 25. jubileu ho charakterizoval ako temnú sektu, ktorá je zárodkom smrti súčasnej spoločnosti. Je plná satanovho ducha, ktorý je v prípade potreby schopný premeniť sa na anjela svetla. Spája sa s mnohými ďalšími sektami, ktoré nenápadne vedie. Popiera akékoľvek politické zámery, v skutočnosti však výrazne ovplyvňuje zákonodarnú i administratívnu činnosť štátov. Jej zámerom je vytvorenie tajnej vlády nad zákonitými spoločenstvami. Dôvodom na jej jestvovanie v plnom rozsahu spočíva na boji s Bohom a jeho cirkvou. V štáte sa stáva neviditeľnou a od zodpovednosti oslobodenou nezákonnou mocou. Navonok nešetrí slová plné úcty k náboženstvu, avšak svoj najvyšší cieľ vidí v odstránení každého kňazstva.
Pápež Pius X. v r. 1906 v Apoštolskom liste Vehementer proti modernizmu sa zmieňuje o slobodomurárstve ako o pôvodcovi týchto bludných náuk. Pápež Pius XI. v r. 1932 v encyklike Caritate Christi compulsi považuje slobodomurárov za pôvodcov revolúcií a svetových zmätkov v službách satana. Pápež Pius XII. v r. 1958 nazval slobodomurárstvo liahňou všetkých bludov a mocou temnosti. Poukázal na to, že koreňmi súčasného odpadlíctva sú vedecký racionalizmu (ateizmus), dialektický materializmus, osvietenstvo, svetskosť spoločnosti a to všetko má jednu spoločnú matku: slobodomurárstvo. Pápež Pavol VI. v r. 1964 presunul právomoc rozhrešenia od hriechu členstva v slobodomurárstve na kňazov. V r. 1983 pápež Ján Pavol II. zrušil automatický trest vylúčenia z Katolíckej cirkvi za toto členstvo, no potvrdil, že katolíci, ktorí sú členmi v tejto organizácii, sú v stave ťažkého hriechu a nemôžu pristupovať k svätému prijímaniu.18
Napriek stanoviskám cirkvi mnohí katolíci vstúpili do slobodomurárstva. A to nielen laici, ale i duchovní. Napr. koncom
příště: Slobodomurárstvo a nekatolícke kresťanstvo
Poznámky:
1 Tomáš Srb: Řád svobodných zednářů, 1. diel, Praha, 2001, s. 12
2 Daniel Beresniak: Slobodomurári. Stavitelia svetla, SOFA, 2002, s. 13
3 Józef Sebastian Pelczar: Masoneria. Jej istota, zasady, dążności, początki, rozwój,
organizacja, ceremoniał i działanie, Krzeszowice, 2003, s. 61
4 E. Cahill: Zákulisie. Slobodomurárstvo a protikresťanské hnutie, 1995/6, s. 46, 48; tiež J.
Pelczar, citované dielo, s. 36- 37
5 José Maria Caro Rodriguez: Wolnomularstwo i jego tajemnice, Krzeszowice, 1998, s. 34-
40
6 J. Rodriguez, c. d., s. 143; Arnaud de Lassus: Masoneria- intrygująca tajemniczość, Paríž,
1993, s. 30; J. Pelczar, c. d., s. 42
7 Gn 3, 5- 19
8 Mt 7, 13
10 Ex 22, 18; Lv 19, 31; 20, 6; 20, 27; Dt 18, 10- 14; A. Lassus, c. d., s. 44- 48; E. Cahill, c. d.,
s. 62; Elias Vella: Zlí duchovia a exorcizmus, Per Immaculatam, 2003; s. 46- 52; Katolícke
noviny 7. 7. 2002
11 Tvoje dni sú spočítané, Košice, 1995, s. 19
12 D. Beresniak, c. d., s. 61
13 E. Cartier: Světla a tmy. Listy psané svobodnému zednári, Brno, 1888, s. 186- 187; New
Catholic Encyclopedia, 6. diel, McGraw- Holl Book Company, New York- St Louis- San
Francisco- Toronto- London- Sydney, 1967, s. 137; J. Pelczar, c. d., s. 104; E. Cahill, c. d.,
s. 122
14 Jim Shaw- Tom McKenney: Śmiertelna pułapka, Gdańsk, 1990, s. 174- 180
15 J. Rodriguez, c. d., s. 70- 71
16 Tomáš Srb: Řád svobodných zednářů, 2. diel, Praha, 2003, s. 302
17 N. L. a G. Boutmy: Svobodné zednářství a velezrada, Praha, 1907, s. 60
19 J. Rodriguez, c. d., s. 109- 112
20 E. Cahill, c. d., s. 52, 93- 94, 101; E. Cartier, c. d., s. 186
http://freeglobe.parlamentnilisty.cz/Articles/1350-slobodomurarstvo-nestastie-nasej-doby-4-slobodomurarstvo-a-katolicizmus.aspx