Nielen slobodomurárstvo odmieta Katolícku cirkev, ale aj Katolícka cirkev odmieta slobodomurárstvo. V rámci svojho učiteľského úradu sa tak vyjadrila asi 400krát.¹⁷

Po prvýkrát tak učinil v r. 1738 pápež Klement XII. v bule In eminenti, v ktorej slobodomurárske združenia zakázal podporovať akýmkoľvek spôsobom. Zdôvodnil to tým, že sú proti občianskym i cirkevným zákonom. Ak by tajné spolky nič zlého nerobili, nemali by taký veľký strach ukázať sa na dennom svetle. Ak katolíci nebudú postupovať podľa tejto encykliky, sú vylúčení z cirkvi. Z hriechu členstva v slobodomurárskych združeniach ich mohol rozhrešiť iba pápež. Tento zákaz zopakoval v r. 1751 pápež Benedikt XIV. v bule Providas. Podľa nej slobodomurárstvo šíri náboženskú ľahostajnosť. Tiež pápež Klement XIII. vydal niekoľko dokumentov o slobodomurárstve: v r. 1758 bulu A quo die, v r. 1759 bulu Ut primum a v r. 1766 encykliku Christianae republicae. Poukázal na to, že je smrteľným nepriateľom „oltáru i trónu“. Pápež Pius VI. v r. 1775 proti slobodomurárom vydal bulu Inscrutabile. Konštatoval, že títo ľudia skrývajú ničomnosť svojej doktríny v pôvabných slovách a krásnych formuláciách, aby zlákali a oklamali mnoho ľudí spomedzi slabých. Pápež Pius VII. v bule v r. 1813 a v Apoštolskom liste v r. 1821 pod názvom Ecclesiam a Jesu Christo odsúdil karbonárstvo, odnož slobodomurárstva. Konštatoval jeho neobvyklú nenávisť k Apoštolskej stolici. Zmienil sa o tom, že je naklonené k neviazanosti a k vzburám, i o jeho zosmiešňovaní kresťanských obradov. Napísal, že členovia tohto spolku prichádzajú v ovčom rúchu, ale v skutočnosti sú dravými vlkmi. Pápež Lev XII. v r. 1825 v bule Quo graviora uviedol, že slobodomurárske prísahy sú zakázané a neplatné. Poukázal na to, že slobodomurárskym zámerom je úplné zničenie cirkvi. Pápež Pius VIII. vydal v r. 1829 proti slobodomurárom encykliku Traditi, v ktorej poukázal na to, že tajné združenia konajú nielen všetko pre to, aby zničili cirkev, ale chcú aj vyvolať rozbroje v celom svete. Sú pôvodcom strašných dobových prevratov, ktoré vyšli zo dna pekla. Pápež Gregor XVI. v r. 1832 vydal encykliku Mirari vos, v ktorej obvinil slobodomurárov ako príčinu vtedajšieho stavu, keď víťazila skaza mravov, veda sa stávala drzosťou a sloboda bezudnosťou. Slobodomurárstvo označil za hlavnú príčinu všetkých nešťastí sveta a kráľovstiev, za nečistú stoku všetkých popredných siekt, ako bezodnú priepasť skazenosti. Ďalej konštatoval, že jeho vplyvom sa v Katolíckej cirkvi šíria bludy pod zámienkou obnovy a obrody, namierené proti kňazskému celibátu, požadujúce zmiernenia nerozlučnosti manželstva a hlásanie náboženskej ľahostajnosti v otázke vzťahu večnej spásy a náboženskej príslušnosti. Pápež Pius IX. odsúdil slobodomurárstvo vyše 20krát, najskôr v r. 1846 v encyklike Qui pluribus, v ktorej upozornil na veľmi ťažkú a nebezpečnú vojnu proti celému katolíckemu spoločenstvu zo strany slobodomurárov. Potom v r. 1849 v Apoštolskom liste Nostis et nobiscum odsúdil sprisahancov, ktorí chcú zničiť celý ľudský poriadok a pritiahnuť ľudí k ničomným socialistickým a komunistickým teóriám. V r. 1851 v encyklike Exultavit cor nostrum odsúdil indiferentizmus. V r. 1854 v liste Apostolicae nostrae caritas označil slobodomurárov za synov temnoty. V r. 1864 ich v encyklike Quanta cura obvinil zo snahy zniesť z povrchu zeme základy katolíckeho náboženstva a občianskej spoločnosti. V r. 1865 v bule Multiplices inter konštatoval, že táto sekta žiari nenávisťou voči Kristovej náuke. V r. 1873 v encyklike Etsi multo luctuosa vystríhal pred slobodomurárstvom ako pred zhubným morom a označil ho za satanovu synagógu, lebo chce utvoriť náboženstvo bez Boha a zaujať miesto cirkvi.

Pápež Lev XIII. v r. 1884 vydal encykliku Humanum genus, ktorá je jedným z najúplnejších dokumentov cirkvi týkajúcich sa slobodomurárstva. Konštatoval, že ľudstvo sa delí na dve časti: jedna sa pridŕža Boha a druhá diabla. Tí, ktorí sa držia diabla, vypovedali vojnu Bohu, Kristovi a jeho cirkvi. V tejto vojne je slobodomurárstvo mocným pomocníkom satanovho kráľovstva. Slobodomurárska sekta získala taký vplyv, že sa zdá, ako keby mala takmer všetku moc v štátoch. Sú rôzne sekty, pre ktoré je slobodomurárska sekta akýmsi ústredím. Tieto sekty majú tajnú povahu aj vtedy, keď konajú verejné schôdze a vydávajú verejné časopisy. Aj v tom prípade sa v nich mnoho tají: posledné plány, mená najvyšších predstavených, tajné schôdzky najzasvätenejších skupín, niektoré uznesenia a prostriedky k ich uskutočneniu. Slobodomurári sa musia zaviazať k bezpodmienečnému plneniu rozkazov svojich vodcov. V prípade neposlušnosti sa potrestajú aj smrťou a páchatelia často ostanú nepotrestaní. Ukrývanie sa v temnotách, znevoľnenie ľudí, získavanie ľudí pre hocijaký zločin, spojený s beztrestnosťou, je niečo neľudské. Hodnotenie slobodomurárstva a s ním spojených siekt sa týka jeho podstaty, no nie všetkých jeho členov, lebo tí nemajú účasť na hanebných činoch týchto tajných spoločností a nepoznajú ich konečný cieľ. No ani tí nie sú bez viny, keď vstúpili do takýchto spoločností. Ideovým základom týchto siekt je naturalizmus, podľa ktorého ľudská prirodzenosť a ľudský rozum majú byť učiteľom a zvrchovaným pánom vo všetkých veciach. Naturalisti sú proti Božiemu zjaveniu. Pretože to je plne obsiahnuté v Katolíckej cirkvi, proti nej sa obracia najväčší hnev a nápor protivníkov. Do svojich radov prijímajú i neobozretných katolíkov a príslušníkov iných náboženstiev, čo má viesť k zániku všetkých náboženstiev, hlavne katolíckeho. Svoje zásady chcú presadiť do morálneho správania jednotlivca i usporiadania spoločnosti. Výsledkom je úpadok mravov a rast zločinnosti. Hlavné zásady slobodomurárov sú tak výrazne proti rozumu a logike, že na svete nie je nič prevrátenejšie. Chcú zničiť cirkev, ktorú založil sám Boh a nanovo prinavrátiť pohanské mravy a usporiadanie. V týchto šialených a hanebných zámeroch sa dá spoznať nenávisť a pomstychtivosť satana proti Ježišovi Kristovi. Slobodomurárska sekta sa spája so zástupmi komunistov a socialistov, ktorých úmysly veľmi podporuje, s ktorými má viaceré spoločné zásady a ktorým preráža cestu. Je to ľstivý nepriateľ, ktorý národy a vládcov nachytal populárnymi frázami a lichotením. Slobodomurári najskôr osočili cirkev, že zvádza boj o moc s vládcami. Keď si takto zabezpečili moc, začali tvrdiť, že vinou cirkvi a kráľov je nesloboda a nedostatok. Vyvolali túžbu po zmene vzťahov, vyzbrojili ľud do vojny, ale očakávaný blahobyt nenastal. Naopak, ľud je ešte viac utláčaný vo svojich nedobrých podmienkach. Povinnosťou biskupov a iných hodnostárov je hľadať ochranné prostriedky pred týmto zlom. Predovšetkým majú strhnúť slobodomurárom masku a ukázať ich takými, akými v skutočnosti sú, poučiť ľudí o ohavnosti slobodomurárstva, jeho podvodoch a úskokoch. Nikto nesmie z nijakej príčiny vstúpiť do slobodomurárskej sekty, aj keby sa niektorým mohlo zdať, že slobodomurári zjavne nežiadajú nič v rozpore s katolíckou vierou. Cirkevní predstavení majú katolíkov poučovať vo viere, aby boli odolní voči rozmanitým bludom a pokušeniam k hriechom, podporovať tretiu františkánsku rehoľu. Takisto majú podporovať dobré združenia, ako napr. sv. Vincenta z Pauly, aby ľudia neboli lákaní do hriešnych združení. Pri výchove mládeže majú vystríhať pred týmito hriešnymi združeniami a vrúcne sa modliť.

V r. 1892 v Liste talianskym biskupom poukázal na nezlučiteľnosť kresťanstva a slobodomurárstva, na nezlučiteľnosť slov evanjelia s heslami revolúcie, Krista a Beliala, Božej cirkvi s cirkvou bez Boha. V r. 1894 v apoštolskej exhortácii Praeclara Gratulationis Publicae uviedol, že slobodomurárstvo útočí na kresťanstvo pod zámienkou obrany práv človeka. V r. 1902 v encyklike k 25. jubileu ho charakterizoval ako temnú sektu, ktorá je zárodkom smrti súčasnej spoločnosti. Je plná satanovho ducha, ktorý je v prípade potreby schopný premeniť sa na anjela svetla. Spája sa s mnohými ďalšími sektami, ktoré nenápadne vedie. Popiera akékoľvek politické zámery, v skutočnosti však výrazne ovplyvňuje zákonodarnú i administratívnu činnosť štátov. Jej zámerom je vytvorenie tajnej vlády nad zákonitými spoločenstvami. Dôvodom na jej jestvovanie v plnom rozsahu spočíva na boji s Bohom a jeho cirkvou. V štáte sa stáva neviditeľnou a od zodpovednosti oslobodenou nezákonnou mocou. Navonok nešetrí slová plné úcty k náboženstvu, avšak svoj najvyšší cieľ vidí v odstránení každého kňazstva.

Pápež Pius X. v r. 1906 v Apoštolskom liste Vehementer proti modernizmu sa zmieňuje o slobodomurárstve ako o pôvodcovi týchto bludných náuk. Pápež Pius XI. v r. 1932 v encyklike Caritate Christi compulsi považuje slobodomurárov za pôvodcov revolúcií a svetových zmätkov v službách satana. Pápež Pius XII. v r. 1958 nazval slobodomurárstvo liahňou všetkých bludov a mocou temnosti. Poukázal na to, že koreňmi súčasného odpadlíctva sú vedecký racionalizmu (ateizmus), dialektický materializmus, osvietenstvo, svetskosť spoločnosti a to všetko má jednu spoločnú matku: slobodomurárstvo. Pápež Pavol VI. v r. 1964 presunul právomoc rozhrešenia od hriechu členstva v slobodomurárstve na kňazov. V r. 1983 pápež Ján Pavol II. zrušil automatický trest vylúčenia z Katolíckej cirkvi za toto členstvo, no potvrdil, že katolíci, ktorí sú členmi v tejto organizácii, sú v stave ťažkého hriechu a nemôžu pristupovať k svätému prijímaniu.¹⁸

Napriek stanoviskám cirkvi mnohí katolíci vstúpili do slobodomurárstva. A to nielen laici, ale i duchovní. Napr. koncom 18. st. vo Francúzsku ich bolo niekoľko sto členmi lóží a niektorí z nich ako Grégoire, Sieyčs, Talleyrand- Périgord sa podieľali na presadzovaní protikatolíckych krokoch vo vtedajších režimoch.¹⁹ Niekedy slobodomurári tvrdia, že aj niektorí pápeži boli ich členmi, najmä Pius IX. Touto lžou sa mu chceli pomstiť za jeho protislobodomurársku angažovanosť. Kvôli tomu vytvorili aj sfalšovanú fotomontáž. No pri previerke tohto tvrdenia príslušná lóža vo Filadelfii potvrdila, že Pius IX. nebol jej členom. Napriek vyvráteniu tohto klamstva už v 19. st., opakovalo sa aj v 20. st.²⁰ i v 21. st.²¹ Pritom samo vedenie slobodomurárstva považuje za nemožné dostať svojho člena do pápežského úradu, o čom sa zmieňuje vo svojich vnútorných materiáloch už začiatkom 19. st.²² To sa dodatočne potvrdilo v r. 1903, keď sa zdalo, že posledný štátny tajomník zomretého pápeža Leva XIII., kardinál Rampolla, slobodomurár vysokého stupňa, bude zvolený za nového pápeža. No nakoniec bol zvolený benátsky patriarcha Sarto, svätý pápež Pius X.²³ Tak sa potvrdili Kristove slová o pápežstve ako základe cirkvi, ktorú peklo nepremôže.

příště: Slobodomurárstvo a nekatolícke kresťanstvo

Poznámky:

1 Tomáš Srb: Řád svobodných zednářů, 1. diel, Praha, 2001, s. 12

2 Daniel Beresniak: Slobodomurári. Stavitelia svetla, SOFA, 2002, s. 13

3 Józef Sebastian Pelczar: Masoneria. Jej istota, zasady, dążności, początki, rozwój,

organizacja, ceremoniał i działanie, Krzeszowice, 2003, s. 61

4 E. Cahill: Zákulisie. Slobodomurárstvo a protikresťanské hnutie, 1995/6, s. 46, 48; tiež J.

Pelczar, citované dielo, s. 36- 37

5 José Maria Caro Rodriguez: Wolnomularstwo i jego tajemnice, Krzeszowice, 1998, s. 34-

40

6 J. Rodriguez, c. d., s. 143; Arnaud de Lassus: Masoneria- intrygująca tajemniczość, Paríž,

1993, s. 30; J. Pelczar, c. d., s. 42

7 Gn 3, 5- 19

8 Mt 7, 13

9 A. Lassus, c. d., s. 35

10 Ex 22, 18; Lv 19, 31; 20, 6; 20, 27; Dt 18, 10- 14; A. Lassus, c. d., s. 44- 48; E. Cahill, c. d.,

s. 62; Elias Vella: Zlí duchovia a exorcizmus, Per Immaculatam, 2003; s. 46- 52; Katolícke

noviny 7. 7. 2002

11 Tvoje dni sú spočítané, Košice, 1995, s. 19

12 D. Beresniak, c. d., s. 61

13 E. Cartier: Světla a tmy. Listy psané svobodnému zednári, Brno, 1888, s. 186- 187; New

Catholic Encyclopedia, 6. diel, McGraw- Holl Book Company, New York- St Louis- San

Francisco- Toronto- London- Sydney, 1967, s. 137; J. Pelczar, c. d., s. 104;  E. Cahill, c. d.,

s. 122

14 Jim Shaw- Tom McKenney: Śmiertelna pułapka, Gdańsk, 1990, s. 174- 180

15 J. Rodriguez, c. d., s. 70- 71

16 Tomáš Srb: Řád svobodných zednářů, 2. diel, Praha, 2003, s. 302

17 N. L. a G. Boutmy: Svobodné zednářství a velezrada, Praha, 1907, s. 60

18 A. G. Michel: Państwo w okowach masonerii, Katowice, 1937, s. 373

19 J. Rodriguez, c. d., s. 109- 112

20 E. Cahill, c. d., s. 52, 93- 94, 101; E. Cartier, c. d., s. 186